7 princípov univerzálneho navrhovania

Vízia CSS Zátišie
3. januára 2016
Chcem žiť bežný život…
3. februára 2016
Zobraziť všetko

Zdroj: Rollová, L. a kol.: Tvorba inkluzívneho prostredia v procese deinštitucionalizácie. Bratislava: IA MPSVR, 2015, ISBN: 978-80-970110-5-5, str. 74-82

Pre lepšie porozumenie metódy univerzálne navrhovanie je potrebné bližšie vysvetliť 7 základných princípov univerzálneho navrhovania:
1. Princíp – rovnocennosť pri používaní
2. Princíp – flexibilita v používaní
3. Princíp – Jednoduché a intuitívne užívanie
4. Princíp – vnímateľné a zrozumiteľné informácie
5. Princíp – tolerancia náhodných omylov a minimalizácia nebezpečenstva
6. Princíp – nízka fyzická námaha
7. Princíp – veľkosť a riešenie univerzálne prístupného a užívateľného priestoru.

Tieto princípy možno primerane aplikovať pri tvorbe všetkých druhov fyzických prostredí a pri každom typologickom druhu stavby. V tomto článku je vysvetlené, ako možno aplikovať princípy univerzálneho navrhovania pri tvorbe zariadení sociálnych služieb a pri tvorbe nových obytných jednotiek v procese deinštitucionalizácie.

Prvý princíp – rovnocennosť v používaní
Zariadenie sociálnych služieb (ďalej len zariadenie) musí byť univerzálne prístupné pre všetkých užívateľov bez akýchkoľvek prvkov segregácie. Každý klient má právo participovať na všetkých aktivitách, ktoré sa v priestoroch zariadenia konajú, ako aj využívať všetky služby, ktoré zariadenie ponúka. V súlade s princípom rovnosti sa preto odporúča, aby architekt pri tvorbe alebo debariérizácii zariadenia aplikoval metódu Univerzálne navrhovanie. Základnou podmienkou je, aby bola zabezpečená univerzálna prístupnosť a užívateľnosť všetkých prevádzkových častí zariadenia, vrátane administratívnej / zamestnaneckej časti aj exteriérových častí (parkovanie, chodníky, záhrada a pod.). Pri tvorbe zariadenia je potrebné zohľadňovať skutočnosť, že každý užívateľ musí dokázať používať všetky priestory a prvky samostatne, v čo najväčšej možnej miere, bez nutnosti asistencie. Mieru samostatnosti klientov so zmyslovým alebo mentálnym postihnutím môže vo veľkej miere ovplyvniť prehľadný orientačný a informačný systém, ktorý musí byť sprostredkovaný pomocou rôznych foriem zmyslového vnímania, teda všetky poskytované informácie musia byť vnímateľné zrakom, sluchom aj dotykom.
Princíp rovnosti sa uplatňuje aj pri riešení a vybavení interiéru tak, aby boli všetky použité prvky, pomôcky a informácie univerzálne používateľné. Priestory určené na ubytovanie klientov musia spĺňať priestorové požiadavky osoby na vozíku a súčasne musia byť upraviteľné, aby ich bolo možné prispôsobiť individuálnym nárokom užívateľov. Toto riešenie vylučuje segregáciu a podporuje princíp inklúzie a navštíviteľnosti (z angl. visitability), teda umožňuje klientom vytváranie sociálnych kontaktov. V zmysle univerzálneho navrhovania musia byť teda bezbariérovo prístupné všetky ubytovacie bunky a nielen tie, ktoré sú určené pre klientov s vysokou mierou podpory. Univerzálne navrhovanie nevylučuje použitie asistenčných pomôcok a zdvíhacích zariadení za predpokladu, že budú použité v univerzálne prístupnom priestore. Napríklad prípustné je použitie zdvíhacieho zariadenia v ubytovacej bunke, univerzálnej izbe alebo pri bazéne.

Druhý princíp – flexibilita v používaní
Princíp flexibility je potrebné aplikovať pri riešení interiérových aj exteriérových priestorov zariadenia sociálnych služieb, ale aj pri tvorbe alebo výbere nábytku. Tvorba flexibilných priestorov a prvkov reflektuje individuálne nároky užívateľov a tým zvyšuje celkovú kvalitu zariadenia. Flexibilita priestoru umožňuje viacúčelové využitie priestoru, čo je prínosné aj pre prevádzkovateľa z hľadiska ekonomickej efektívnosti.
Spoločenské, edukačné priestory, príp. jedáleň môžu slúžiť na vykonávanie rôznych aktivít, ak sú na to prispôsobené a primerane vybavené. Podmienkou je, aby boli v týchto priestoroch mobilné nábytkové prvky (vhodné je, ak je k dispozícii aj priestor na skladovanie stohovateľných stoličiek). Typickými prvkami flexibilných multifunkčných priestorov sú napr. posuvné deliace steny, stohovateľný nábytok, vybavenie audiovizuálnou technikou a podobne. Spoločenský priestor, kde sa predpokladá hlučná prevádzka by mal byť situovaný v zóne oddelenej od ubytovacej časti a mal by byť kvalitne zvukovo izolovaný.
Priestorová flexibilita priestorov na bývanie zvyšuje komfort bývania, pretože reaguje na aktuálne potreby klientov. Je však prínosná aj pre prevádzkovateľa zariadenia, lebo môže meniť napr. počty ubytovaných klientov v jednej bunke, alebo dokáže poskytnúť ubytovanie klientovi s vysokou mierou podpory v ktorejkoľvek izbe. Podmienkou je, aby každá ubytovacia jednotka spĺňala priestorové nároky klienta na vozíku a aby bola „upraviteľná“ podľa jeho individuálnych nárokov bez nutnosti náročných stavebných zásahov. Flexibilita priestoru ubytovacej jednotky, ako aj možnosť dodatočného osadenia držadiel podľa individuálnych potrieb klienta, je v porovnaní s klasicky vybavenou ubytovacou jednotkou komfortnejšia nielen pre klienta ale aj pre obslužný personál.

Spôsoby dosiahnutia flexibility ubytovacej jednotky:
• priestorovú flexibilitu obytných buniek možno dosiahnuť zlučovaním a delením izieb pomocou odstrániteľných deliacich priečok (zabudovaných tzv. suchou montážou); pri tvorbe konceptu bývania je potrebné vopred počítať s možnosťou odstránenia priečky, lebo v nej nesmú byť zabudované žiadne rozvody,
• flexibilita interiéru obytnej jednotky sa dosahuje kontajnerovými a výškovo nastaviteľnými prvkami interiéru, paravanmi a pod.

Dôležitým prvkom interiérovej flexibility je adaptabilný nábytok, ktorý možno upravovať podľa individuálnych alebo aktuálnych potrieb klienta, napríklad vhodné sú výškovo nastaviteľné stoly, stoličky, policové systémy, možnosť meniť výšku osadenia tyče na zavesenie šatstva. Komfortným riešením je mechanická alebo elektrická podpora výškového nastavenia prvkov, napríklad pantografové systémy v šatníkových skriniach, výškové nastavenie postelí, pracovnej dosky kuchynskej linky, alebo výškové nastavenie toalety a umývadla; je to však finančne náročnejšie riešenie.

Optimalizovať aktuálnu veľkosť priestoru funkčných zón ubytovacej jednotky je možné pomocou dômyselného riešenia nábytku, napríklad pomocou sklápacieho stola, sklápacej postele, alebo použitím ľahkých kontajnerových skriniek, pomocou ktorých sa dajú dosiahnuť rôzne priestorové zostavy. Interiérová flexibilita je veľmi prínosná pre užívateľov na vozíku, pretože si dokážu priestor usporiadať podľa individuálnych potrieb tak, aby mali možnosť manévrovať s vozíkom napr. pred pracovným stolom, šatníkovou skriňou alebo pri posteli, prípadne ak potrebujú použiť zdvíhacie zariadenie, ktoré má osobitné priestorové nároky.

Tretí princíp – jednoduché a intuitívne používanie
Pri tvorbe zariadenia sociálnych služieb je veľmi dôležité prehľadné riešenie exteriérových a interiérových priestorov. Kvôli lepšej orientácii by mali byť hlavné komunikačné ťahy (chodby) priame, vstupy do budovy a do jednotlivých prevádzkových celkov musia byť dostatočne výrazné a vnímateľné. Koncept horizontálnych a vertikálnych komunikačných trás (chodieb, schodov, výťahov) by mal byť vytvorený tak, aby sa eliminovali dlhé dochádzkové vzdialenosti.
Najväčšie problémy s orientáciou v priestoroch majú osoby so zrakovým a mentálnym postihnutím, preto sú pre ne veľmi dôležité rôzne orientačné pomôcky:
• výrazné farebné kontrasty – napríklad farebne kontrastné riešenie podlahy a steny alebo farebný kontrast medzi schodiskovým ramenom a stenou; vhodné je tiež farebné zvýraznenie orientačne dôležitých bodov, napr. pultu recepcie, dverí, alebo funkčných zón,
• výrazné označenie celozasklených plôch a dverí – napríklad farebne kontrastnými grafickými prvkami, pričom je potrebné v rámci týchto stien zvýrazniť dverné krídlo (zmenou farby, grafického prevedenia, zväčšeným písmom, číslom a pod.),
• veľké piktogramy – označenie dôležitých priestorov veľkými piktogramami, ktoré sú dostatočne vnímateľné aj z väčšej vzdialenosti,
• taktilné (dotykové) prvky – napríklad reliéfny orientačný plánik vo vstupnom priestore, umelé vodiace línie vo veľkých a neprehľadných priestoroch formou rozličnej textúry podlahy alebo exteriérovej trasy, označenie účelu miestností reliéfnym popisom, reliéfne označenie podlaží na konci schodiskového zábradlia (tieto optrenia zlepšujú orientáciu v priestore hlavne u osôb so zrakovým postihnutím),
• akustické majáky – zvukový signál, aktivovaný pomocou prenosného ovládača, pomáha identifikovať orientačne dôležitý bod; situujú sa napríklad nad hlavným vstupom do budovy, alebo sa využívajú pri športe (maják na konci bežeckej dráhy).

Štvrtý princíp – vnímateľné a zrozumiteľné informácie
Všetky dôležité informácie musia byť klientom sprostredkované multisenzorickou formou, ktorá kombinuje viaceré spôsoby zmyslového vnímania. Každá informácia by mala byť sprostredkovaná najmenej dvomi spôsobmi zmyslového vnímania, najčastejšie používanými kombináciami sú vizuálna s akustickou, alebo vizuálna s hmatovou formou. Napríklad základné informácie o zariadení možno sprostredkovať vizuálne formou textu v informačnej brožúre (prípadne aj textu so zväčšeným písmom) a hmatovo formou tlače brožúry v Braillovom písme, alebo akusticky formou zvukovej nahrávky textu brožúry.
Sprostredkovanie informácie o lokalizácii jednotlivých priestorov v rámci zariadenia je pre všetkých návštevníkov ale aj ubytovaných veľmi prínosné. Vo vstupnej hale je preto vhodné situovať orientačný plán zariadenia v reliéfnom prevedení, ktorý má označené a popísané priestory v reliéfnej latinke aj v Braillovom písme. Reliéfny plán môže byť tiež ozvučený, pri stlačení príslušného tlačidla sa ozve nahrávka so zvukovou informáciou o danom priestore, prípadne zvukový popis trasy do hľadaného priestoru. Podobne, teda reliéfne, by mal byť prevedený aj evakuačný plán objektu.
Hovorené informácie pri pulte recepcie (ak sa v zariadení nachádza) musia byť prístupné aj pre klientov so zmyslovým a mentálnym postihnutím. Napríklad na zlepšenie komunikácie s klientom so sluchovým postihnutím je vhodné využívať prenosnú indukčnú slučku (viac info na http://sk.general-seven.com/) a všetky poskytované informácie musia byť prístupné v rôznych formátoch zmyslového vnímania (akusticky, vizuálne, dotykovo formou Braillového písma, cez univerzálne prístupné webové rozhranie a pod.). Pri komunikácii s klientom sa kladie dôraz na individuálny prístup ku klientovi podľa jeho zmyslových a mentálnych schopností, čo si vyžaduje zaškolenie personálu.
Pre zlepšenie orientácie a identifikácie jednotlivých priestorov (priestoru správy a prevádzky, jedálne, ubytovacej jednotky, spoločenských priestorov a pod.) je vhodné označiť trasu napr. pomocou reliéfnych piktogramov, pomocou farebnej vodiacej línie, alebo formou akustickej nahrávky s podrobným popisom trasy. Jednotlivé miestnosti sa môžu označiť popisom účelu alebo číslom miestnosti v reliéfnej latinke a Braillovom písme. Tvorba orientačného a informačného systému závisí od celkového interiérového konceptu s možnosťou rôzneho kreatívneho prevedenia. Jedinou podmienkou je, aby boli informácie o priestore sprostredkované multisenzorickou formou.

Piaty princíp – tolerancia náhodných omylov a minimalizácia nebezpečenstva
Pri tvorbe, debariérizácii a prevádzke zariadenia sociálnych služieb je potrebné eliminovať všetky riziká, ktoré by mohli ohrozovať zdravie klientov, alebo mohli byť príčinou úrazu. V komunikačných priestoroch nesmú byť situované žiadne prekážky, ktoré by obmedzovali pohyb a bezpečnosť užívateľov zariadenia. Väčšie predmety zavesené na stene (napr. skrinky, hasiace prístroje) by mali byť osadené v nike, alebo musia byť výrazne označené v úrovni podlahy formou zarážky pre možnú identifikáciu technikou bielej palice.
Zdrojom úrazov v komunikačných priestoroch môžu byť zasklené steny, pretože sú často nedostatočne vnímateľné. Zasklené steny a dvere musia byť preto vyhotovené z bezpečnostného skla a súčasne výrazne označené (hlavne vo výške očí) napr. formou symbolov, nápisov, alebo pomocou iných grafických prvkov, ktoré zlepšia vnímateľnosť zasklenej plochy. Pre účely zlepšenia orientácie je však nevyhnutné, aby boli zasklené dvere označené odlišne, aby boli voči zasklenej stene dostatočne vnímateľné.
Bezpečné podlahy musia byť vyhotovené z celoplošných podlahových krytín, alebo z dlažby, ktorá je protišmykovo upravená. Podlahy sa nesmú lesknúť, aby sa nezhoršila orientácia v priestore. Reflexie na podlahe značne znižujú priestorové vnímanie u slabozrakých osôb a môžu tiež spôsobiť dezorientáciu osôb s mentálnym postihnutím. Ak sa použijú kobercové podlahové krytiny musia mať nízky vlas, aby boli prejazdné aj s kolesami (vozíka, lôžka, kufra, rudly…); vysoké rohožky vo vstupných priestoroch (napr. drevené, plastové) musia byť z rovnakého dôvodu zapustené do podlahy. Podlahové krytiny musia byť z hygienických dôvodov ľahko udržiavateľné.
Úrazom v priestoroch schodiska možno predchádzať vhodným riešením schodiska, tvarom schodiskových stupňov, ale aj voľbou vyhovujúceho zábradlia. Na schodiskách je veľmi dôležité umiestniť držadlá na obidvoch stranách schodiskového ramena (vrátane podesty), pretože sú nevyhnutnou pomôckou pri chôdzi. Pre zaistenie bezpečnosti osôb so zrakovým postihnutím, musí byť schodisko farebne a hmatovo odlíšené od okolitého prostredia; napríklad prvý a posledný stupeň v každom ramene, alebo celé rameno schodiska. Podobne je potrebné označiť začiatok a koniec rampy, ak sa v priestoroch zariadenia nachádza.
V malých uzavretých priestoroch kabín (toaleta, kabína na prezliekanie) môže dôjsť k náhlej nevoľnosti alebo k pádu, aby však mohla byť poskytnutá rýchla pomoc, dvere sa musia vždy otvárať smerom von z priestoru kabíny a dverový uzáver musí byť núdzovo otvárateľný aj z vonkajšej strany kabíny. V kabínach by mali byť situované tlačidlá núdzového volania, ktoré sú napojené na 24 hodinovú službu zariadenia. Ďalšou alternatívou je poskytnutie elektronického náramku na ruku, pomocou ktorého je možné pomoc privolať.
Zariadenie interiéru by malo byť vyhotovené z materiálov, ktoré sú zdravotne nezávadné, uprednostňovať treba prírodné materiály bez chemických prísad a alergénov. Nábytok by nemal mať ostré hrany a rohy, aby nedochádzalo k úrazom.
Pre osoby so zdravotným postihnutím je veľmi rizikovou situáciou evakuácia objektu. V prípade požiaru sú výťahy nefunkčné (ak nie sú riešené ako požiarne), čo znemožňuje únik osobám s telesným postihnutím a osoby so zrakovým alebo mentálnym postihnutím môžu mať v panike problém nájsť únikovú cestu. Osoby so zdravotným postihnutím sú preto odkázané výlučne na asistenciu pri evakuácii. Zariadenie musí byť na takéto situácie pripravené, musí mať vypracovaný evakuačný plán s ohľadom na nároky osôb so zdravotným postihnutím, ako aj vyškolený personál, ktorý dokáže asistenciu v prípade núdze poskytnúť.

Šiesty princíp – nízka fyzická námaha
Pre zvýšenie užívateľskej kvality zariadenia sociálnych služieb je vhodné aplikovať rôzne prvky resp. mechanizmy, ktoré uľahčia užívanie jednotlivých priestorov alebo predmetov. Aby sa dokázali všetci klienti a návštevníci zariadenia v priestoroch pohybovať samostatne, musia sa pri tvorbe priestorov a dizajne produktov aplikovať viaceré opatrenia, ktoré znižujú fyzickú námahu pri ich používaní.
Parkovanie pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím musí byť situované čo najbližšie pri vstupe do budovy. Ak sa na trase z parkoviska ku vstupu nachádzajú rampové chodníky alebo rampy, musia mať čo najnižší sklon a primeranú dĺžku, aby sa dali prekonať bez zvýšenej fyzickej námahy a bez pomoci (prirodzene vzhľadom na schopnosti klienta).
Požirne dvere v objekte sú často ťažké a na oich otváranie treba vyvinúť veľkú silu a preto sa preferujú automatické systémy otvárania dverí na fotobunku, alebo na impulz, teda dvere sa otvoria po stlačení tlačidla. Novinkou na trhu sú dymové detektory na interiérových požiarnych dverách, ktoré automaticky spustia uzatvárací mechanizmus dverí v prípade požiaru. Výhodou týchto dverí je, že môžu ostať stále otvorené a samostatne sa uzavrú len v prípade požiaru.
Pri tvorbe konceptu komunikačných priestorov (chodieb a schodísk) zariadenia je potrebné preferovať krátke dochádzkové vzdialenosti, odporúča sa nenavrhovať dlhé chodby. Na prekonanie podlaží musí byť použitý výťah a dôraz treba klásť aj na správne vybavenie schodísk a rámp, ktoré musia mať pohodlne uchopiteľné držadlá po obidvoch stranách. Držadlá môžu byť osadené aj pozdĺž stien chodieb.
Pri interiérovom riešení zariadenia je potrebné aplikovať princípy univerzálneho navrhovania tak, aby boli všetky použité prvky a predmety jednoducho a komfortne použiteľné pre rozmanitých užívateľov. Fyzickú námahu pri používaní interiéru uľahčuje vyhovujúce ergonomické riešenie a výškové osadenie prvkov interiéru tak, aby boli v dosahu osôb na vozíku, či nižšieho vzrastu. Podjazdné prvky interiéru, ktoré umožňujú pohodlné zasunutie vozíka s podrúčkami, uľahčujú užívanie predmetov a súčasne čiastočne znižujú priestorové nároky na manévrovanie s vozíkom. V súčasnosti sú na trhu dostupné mnohé dômyselné pomôcky na uľahčenie užívania predmetov dennej potreby. Pri tvorbe bývania možno použiť napríklad elektrické systémy na otváranie okien, zaťahovanie okennej rolety, výškové nastavenie postele, toalety alebo umývadla, kuchynskej pracovnej dosky, alebo výšky horných kuchynských skriniek, tieto riešenia sú však finančne náročnejšie.
Keď sa klient ubytuje v ubytovacej jednotke, musí mať možnosť prispôsobiť si priestory a nábytkové prvky podľa vlastných predstáv, aby si uľahčil pohyb, ale aj vykonávanie bežných denných činností. Napríklad klienti s telesným postihnutím môžu mať veľmi odlišné nároky na riešenie a vybavenie priestoru ubytovacej jednotky. Väčšina z nich potrebuje pri presune na vozík (resp. z vozíka) použiť držadlá. V sprchovacom kúte sú držadlá nielen pomôckou pri presadaní, ale aj prvkom bezpečnosti, preto sa odporúča osadiť ich vo všetkých sprchovacích kútoch v zariadení.
Predpokladané nároky lienta s telesným postihnutím, s ktorými treba počítať pri tvorbe upraviteľnej ubytovacej jednotky:
• možnosť dodatočne osadiť dlhé držadlá na dvere ubytovacej jednotky, aby mohol dvere samostatne používať (problém má hlavne pri zatváraní dverí, lebo nedosiahne na dvernú kľučku),
• možnosť osadiť držadlá vedľa toalety, umývadla a v sprchovacom kúte, prípadne aj nad posteľ, podľa individuálnych potrieb klienta; steny, na ktorých sa predpokladá osadenie držadiel musia mať dostatočnú únosnosť,
• možnosť použiť zdvíhacie zariadenie ako pomôcku na transport (z postele na vozík, z vozíka na toaletu alebo na sprchovaciu stoličku); zdvíhacie zariadenie môže byť pevne zabudované (pripevnené na stenu vedľa postele alebo v priestore hygieny), koľajnicové (pohyb po stropnej koľajnici), alebo mobilné, ktoré sa zasúva pod posteľ a preto musí byť pod posteľou ponechaný voľný priestor.

Siedmy princíp – veľkosť a riešenie univerzálne prístupného a užívateľného priestoru

Tak, ako už bolo uvedené, najväčšie nároky na veľkosť priestoru majú klienti na vozíku, preto pri tvorbe konceptu priestorového riešenia zariadenia sociálnych služieb aj ubytovacieho zariadenia sa musí na tieto nároky prihliadať. Hlavným meradlom na preverenie univerzálnej prístupnosti je veľkosť voľnej manévrovacej plochy, ktorá má rozmer kruhu s priemerom 150 cm. Pri preverovaní univerzálnej prístupnosti priestorov sa v projektovej dokumentácii zisťuje, či možno zakresliť tento kruh v komunikačných priestoroch a v každej zariadenej miestnosti. Voľná manévrovacia plocha musí byť prioritne vytvorená tam, kde sa predpokladá nejaká manipulácia, teda pred dverami, stolom, skriňovým nábytkom, v priestoroch hygieny, kuchyne a podobne.
Pre bezproblémový pohyb všetkých užívateľov v rámci priestorov zariadenia a pre účely prevádzky a zásobovania musia mať všetky dvere šírku najmenej 80 cm (aj každé krídlo dvojkrídlových dverí) a vstupné dvere do významných priestorov (vrátane hlavného vstupu a spoločenských priestorov) a do ubytovacej jednotky musia mať šírku najmenej 90 cm. Takisto je potrebné, aby boli všetky dverné kľučky osadené od rohu miestnosti (najmenej 30 cm), lebo na kľučku situovanú v rohu, osoba na vozíku často nedosiahne, lebo si nemá kde zasunúť opierky na nohy. V malých priestoroch sa odporúča použiť posuvné dvere (napríklad z predsiene do kúpeľne), pretože krídlo klasicky otváravých dverí značne zmenšuje priestor na manévrovanie s vozíkom. Dvere na terasu resp. balkón musia byť riešené bezbariérovo, prah dverí do exteriéru môže byť vysoký najviac 2 cm. Vo všeobecnosti sa však pri univerzálnom navrhovaní aplikujú výlučne bezprahové dvere.
Ďalším dôležitým kritériom pri tvorbe univerzálneho interiéru je schopnosť dosahu sediacej osoby na všetky interiérové prvky, preto je potrebná dôsledná aplikácia ergonomických princípov pri tvorbe a umiestňovaní interiérových prvkov v zariadení. V rámci riešenia interiéru ubytovacej jednotky sa kladie dôraz na výškové osadenie prvkov skriňového nábytku a políc tak, aby boli v dosahu aj osoby na vozíku, či osôb nižšieho vzrastu, prípadne aby boli tieto prvky výškovo nastaviteľné.
Pri tvorbe komunikačných priestorov je potrebné zohľadňovať ustanovenia platnej legislatívy, kde sú stanovené šírky únikových chodieb, schodísk a rámp, ktoré sú vyhovujúce aj pre účely navrhovania komunikačných priestorov podľa princípov univerzálneho navrhovania. V platnej legislatíve však zatiaľ neexistujú ustanovenia súvisiace s únikom osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Na základe skúseností zo zahraničia možno odporučiť, aby sa v priestore chránenej únikovej cesty vytvárali na každom podlaží kóje na zhromažďovanie osôb s poruchami pohybu a orientácie, v ktorých tieto osoby čakajú na pomoc asistenta / požiarnika.

Uplatňovanie univerzálneho navrhovania v procese deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb je veľmi dôležité preto, aby bola zabezpečená čo najväčšia miera samostatnosti klientov, čo následne môže uľahčiť ich začlenenie do majoritnej spoločnosti. Pri tvorbe fyzického prostredia je nutné počítať s diverzitou schopností klientov, ako aj so zmenami, ktoré nastávajú v súvislosti s progresiou ochorenia alebo so stárnutím. Univerzálne navrhovanie je preferovanou metódou práve preto, lebo zohľadňuje všetky zmeny v živote človeka, jeho schopnosti, ako aj rôzne zdravotné obmedzenia.