Berto o sebe

7 princípov univerzálneho navrhovania
1. februára 2016
Archív verejného obstarávania
26. júna 2016
Zobraziť všetko

Volám sa Berto. Narodil som sa v Ľubici v rómskej osade ako posledný zo siedmich súrodencov. Bol som maminým maznáčikom, a tak som si užíval svoje nespútané detstvo plnými dúškami. Rodičia ale nezvládali moju výchovu, túlal som sa, nechodil som do školy, sotva som skončil prvý ročník. Ako malý rómsky chlapec bez zábran som si neuvedomoval, čo ma ešte čaká a aký zvrat v mojom živote nastane. Jedného dňa k nám prišli policajti. Mal som osem rokov. Zobrali ma a posadili do auta. Pamätám si, že mama veľmi plakala, nevedel som, čo sa deje. Spútali ma, aby som neutiekol, a odviezli ďaleko, ďaleko od domova.


Bol to bývalý ústav sociálnych služieb v Osadnom.Ani vo sne mi nenapadlo, že odchádzam z domu navždy. Ostrihali mi moje dlhé čierne vlasy, vykúpali ma a umiestnili do oddelenia chlapcov.
Peklo, začiatky boli veľmi ťažké, bez rodiny, bez mamy, sloboda fuč.
Díval som sa na kývajúcich sa zúriacich chlapcov, na mreže na oknách, dvere bez kľučiek, prísne opatrovateľky… bol to des.
V izbe sme mali malé stolíky, lavičky, skrine a dosť. Stále som plakal, bolo mi tak neskutočne smutno, ale dúfal som, že je to len na čas a vrátim sa opäť domov. No nestalo sa tak. Zaradili ma do výchovnej skupiny, ale tam ma to vôbec nebavilo. Básničky, pesničky, to nebolo pre mňa. Trošku som sa snažil, ale vzdal som sa. Najlepšie som sa cítil, keď som mohol utiecť opatrovateľkám z oddelenia.


Boli prísne, aj som musel robiť, čo mi prikázali, a keď som nepočúval…
Boli však medzi nimi aj moje dve dobré tety. Milka, ktorá už, žiaľ, nežije a Monika. Obe som mal veľmi rád. Monika ma aj prijímala do zariadenia. Bola veľmi zlatá a ja som si ju obľúbil. Brávala ma domov na Vianoce, na všetky sviatky aj na oslavy narodenín svojich detí. Zblížil som sa s jej rodinou, brali ma ako seberovného, absolútne som nepociťoval, že som Róm. Odrazu mi bolo konečne dobre, opäť som cítil pri sebe niekoho blízkeho, brali ma ako člena rodiny. Bolo to fantastické. Opäť sa mi vrátila chuť do života. Keď som sa vracal do zariadenia, bolo mi ťažko na duši. Každý deň som čakal, kedy bude mať zmenu Monika a veľmi som sa na ňu tešil. Chodili sme spolu na rôzne športové hry, výlety, vystupovali sme na benefičných koncertoch. Bolo to fajn. Keď som mal už trocha voľnosti a dvere boli po čase s kľučkami, rád som trávil čas s údržbármi, pomáhal som im pri všetkých prácach, kde bolo treba.

Mali sme aj psíka, volal sa Goro. Veľa som sa s ním nahral, a keď bol starý a odišiel, pochoval som ho. Bolo ich aj viac, všetkých som pochoval, ale túžil som mať už ozajstného psa – vlčiaka –, ktorý by bol iba môj. A dostal som ho. Pomohla mi Monika. Prišiel k nám cvičiteľ so šteniatkom, čistokrvnou sučkou Donou, ktorá bola neskôr verná a prítulná. Brával som ju na prechádzky po lese, šantili sme spolu, bol som rád, že ju mám. Moja jediná radosť. Lenže dlho som sa netešil. Keď som sa raz vrátil zo športových hier, Donka už nebola. Dali ju utratiť, vraj roztrhala ovce. Somarina, totálna. Donka bola inteligentná a prítulná. Vtedy som si myslel, že všetkých pozabíjam, tak mi bolo ťažko.
Našťastie mi po nej ostalo šteniatko Deni, ktorého mám dodnes. Vybeháme sa po lese až na poľskú hranicu, kde mám kamarátov colníkov. Pokecáme a idem späť. Našiel som si aj veľa kamarátov v dedine a v okolí, tak mi je fajn, keď sa stretneme. Veľa ma aj naučili, ale najviac ma baví práca v lese. Bolo to pre mňa niečo nové. Brávali ma so sebou, pomáhal som im s ukladaním dreva. Keď som videl pílenie stromov, veľmi som túžil naučiť sa to. A podarilo sa. Môj dobrý kamarát Ivo ma postupne naučil, ako narábať s pílou a všetko to, čo k práci v lese patrí. Zarobil som si zopár eur a uvedomil som si, že sa dokážem o seba postarať aj sám a nielen prácou v lese.

Môj zmysel života sa odrazu začal uberať úplne iným smerom. Hoci bývam v zariadení podporovaného bývania so svojimi kamarátmi, už to nie je to, po čom túžim. Chcem byť slobodný a rozhodovať o svojom živote sám. Ak dostanem šancu žiť konečne svoj vysnívaný sen, moje želanie by znelo: „Byť slobodný, svojprávny, pracovať a vytvoriť si svoj vlastný domov.“

[widgetkit id=187]