Chcem žiť bežný život…

7 princípov univerzálneho navrhovania
1. februára 2016
Archív verejného obstarávania
26. júna 2016
Zobraziť všetko

Marcel je priateľský človek. Ľudia, ktorí ho poznajú, si vážia to, aký je… úprimný, priamy a vždy ochotný pomôcť.
Marcel bol po narodení umiestnený v Dojčenskom ústave v Sečovciach, neskôr žil v Detskom domove vo Veľkých Kapušanoch, kde ukončil 5. ročník osobitnej školy. Ako spomína Marcel na rok 1986… zažil som tam peklo, keď mi starší chlapci počas prestávky v škole odrezali na cirkulárke ukazovák na ľavej ruke. Veľmi som plakal… Bolo to strašné. Potrestali ich tak, že ich ostrihali a nedali im jesť.Mama o mňa neprejavovala záujem. Dozvedel som sa, že keď som sa narodil, matka ani nevedela, že ma porodila. Žila túlavým spôsobom života v rómskych osadách.Marcelova matka má mentálne postihnutie, ťažko sa s ňou komunikuje, má poruchu sluchu. Je vydatá.
Do Domova sociálnych služieb v Osadnom prišiel Marcel ako 13-ročný. Sociálna pracovníčka z detského domova mi povedala, že moji rodičia neplatia za školu, a preto pôjdem do „ústavu” v Osadnom. Mal som veľký strach z nového prostredia, nových ľudí, ktorí tam pracovali, ale aj z tých, ktorí tam bývali. Na začiatku som niekoľkokrát utiekol, ale vždy som sa aj sám vrátil. Nemal som inú možnosť, kam by som išiel. Spomínam si, že som chcel veľmi fajčiť. Cigareta mi dávala pocit nejakej voľnosti a úniku od všetkého. Priznávam sa, že som niekoľkokrát napadol aj občanov so zdravotným postihnutím, nemal som cigaretu, bol som nervózny. Nakoniec som musel ísť na preliečenie do Hrane.
Marcel bol oslobodený od povinnej školskej dochádzky a pozbavený spôsobilosti na právne úkony. V spoločnosti mužov s podobným osudom býval v Domove 23 rokov.
Marcel o svojom živote v Domove sociálnych služieb rozpráva: „Najprv nás bolo v izbe 12, stále sme sa sťahovali do iných izieb. Nikdy som nemal svoju skriňu na oblečenie. Ani sám neviem, prečo to tak bolo. Postele boli kovové, na chodbe sme mali WC, kúpeľňu s vaňou, sprchovacím kútom a umývadlami.
V roku 2004 sme dostali možnosť a tí „šikovnejší” sme sa presťahovali do bunky 3 + 3 na prízemí domova. Sami sme si vymaľovali a za pomoci pracovníkov usporiadali naše nové bývanie. Každý mal svoju posteľ, skriňu, svoje oblečenie. Kúpeľňa s WC sa stala pre nás štandardom. V izbe sme mali rádio a televízor. Pozerali sme telku, keď sme chceli. Bolo to oveľa lepšie ako predtým. Cítil som sa slobodnejšie.” Aká bola moja práca cez deň? Pomáhal som v domove s drevom a našiel som si „rodinu”. Hneď vedľa „DOMOVA” bývali babka a dedo Mikuláškovci. Naučili ma hrabať seno, rúbať drevo, sadiť zemiaky a zeleninu, starať sa o dobytok. Chodil som k nim každý deň. Pred 8 rokmi zomrela babka, dedo pár rokov po nej. Veľmi mi chýbajú,” dodáva Marcel.
Zvedavosť a túžba po poznaní svojej rodiny priviedla Marcela k matke. „Stretol som sa s ňou 3-krát. Veľmi som chcel vyskúšať, aké je to byť doma. Mama býva v Kravanoch pri Trebišove v rómskej osade. Vyzeralo to tam hrozne, všade samá špina.” Od mamy som sa dozvedel, že mám brata Štefana, ktorý je v Detskom domove vo Svidníku. Našli sme cestu k sebe. Momentálne môj brat Štefan býva v Azylovom dome vo Svidníku. Píšeme si, telefonujeme, navštevujeme sa.
Otec Marcela nie je Róm, s jeho mamou nežije. Je bezdomovec. Marcel spomína: „Prvé stretnutie s otcom bolo pred 10 rokmi. Vyhľadal ma v „DOMOVE” a pozýval ma na oslavu svojich 50. narodenín. Odmietol som… a viac sme sa nekontaktovali.” Nemám záujem. Často si kladiem otázku: ‚Čo to môže byť za človeka, keď sa o mňa nikdy nezaujímal, nehanbil sa ma volať na oslavu?'”
V roku 2012 bolo v CSS Zátišie zriadené Zariadenie podporovaného bývania. Prví pripravení klienti dostali šancu na nový život a medzi nimi aj Marcel. V Zariadení podporovaného bývania sa veľmi rýchlo adaptoval a osamostatnil. „V našom domčeku je nás 6 kamarátov. Máme svoju vlastnú kuchyňu, kde si pripravujeme stravu. Naučil som sa variť jedlá, ako napríklad rizoto, rezance s tvarohom, rezne a zemiaky. Najviac obľúbené sú však bryndzové halušky. Tradičné slovenské jedlo, pripravím si ich sám. Obsluha domácich spotrebičov mi vôbec nerobí problém. Povysávam, vyperiem si oblečenie, povešiam bielizeň, ožehlím. Cestujem do okolitých obcí, miest Snina a Humenné. Nakúpim si, čo potrebujem, navarím si, čo chcem zjesť. Svoj voľný čas trávim tak, ako práve uznám za vhodné. Som voľný.”
Marcel na cestovanie používa dopravnú kartu. Vie si nakúpiť, zaplatiť za nákup bankomatovou kartou aj peniazmi v hotovosti. Vie si vybrať peniaze z bankomatu. Potrebuje ešte viac pomôcť s počítaním financií.
V rámci nácviku pracovných zručností, aktivizácie a inklúzie roznáša obedy z CSS Zátišie pre starších obyvateľov obce Osadné, teraz momentálne ako dobrovoľník.

A čo Marcelove sny? „Chcel by som bývať v DOMČEKU… mať svoju vlastnú izbu, prácu, za ktorú dostanem peniaze. A svedomito sa pripravujem na to, aby mi bola prinavrátená spôsobilosť na právne úkony, aby som bol naozaj samostatný a schopný človek, ktorý sa chce stretávať s priateľmi a žiť bežný život. Môj život,” dodáva Marcel na záver.

[widgetkit id=188]