O Marekovi…

7 princípov univerzálneho navrhovania
1. februára 2016
Archív verejného obstarávania
26. júna 2016
Zobraziť všetko

Marek je mladý chlapec, ktorý nemal svoj štart do života vôbec ľahký, no vďaka ľuďom, ktorým nebol jeho osud ľahostajný, dostal šancu na život.

„Matne si spomínam na to, ako som sa ponáhľala na ‚službu’ do jedálne. V triede blízko nej som na zemi zazrela škatuľu, v ktorej bol maličký chlapec. Mám pred sebou najmä jeho výrazné okále. Mama ho odvrhla, nevedela sa postarať o dieťa s postihnutím, tak bol nechcený, z nemocnice po 4 mesiacoch umiestnený v Detskom domove Remetské Hámre. Odtiaľ ho ako 3-ročného umiestnili do Domova sociálnych služieb v Osadnom. Priznám sa, že som vôbec netušila, kde sa obec nachádza,” spomína dnes už dôchodkyňa pedagogička Mgr. Bohumila Šuľáková, ktorá Mareka niekoľko rokov učila v alokovanej triede v Osadnom. Dieťa nechodilo, iba sa posúvalo po podlahe, používalo iba ľavú ruku, ovládalo iba pár jednoduchých slov.

„Od prvej chvíle sme si s Marekom padli do oka. Práca s ním nebola stále jednoduchá, niekedy dokonca i ťažká. Marek má veľký vzťah k hudbe a výbornú mechanickú pamäť. Zapamätať a naučiť sa text básne, piesne je preňho úplnou hračkou. Milovaná Jadranka, Kandráčovci… Texty piesní ovláda naspamäť. Vyspevuje si vždy. Usmiaty výrečný chlapec s chuťou do života. Má viac vizuálne myslenie, čítanie i počítanie mu robí troška problém, ale vždy si nájde spôsob, ako úlohu vyriešiť. Pomôže si obrázkami. Dokonale ma napĺňalo hľadať preňho texty a potom ich ho naučiť správne recitovať. Dvakrát sme spolu vyhrali ‚Gaňov literárny Prešov’,” dodáva bývalá Marekova pani učiteľka.
Individuálny prístup zamestnancov CSS Zátišie a učiteľov Spojenej školy internátnej v Humennom sa odzrkadľuje na jeho osobnostnom raste.


Z pohľadu zamestnanca CSS Zátišie
„Akoby to bolo dnes…” začína rozprávať príbeh života opatrovateľka Daniela „26. januára v roku 2004 k nám doviezli trojročného chlapca. Nechodil, iba sa plazil po zemi. Nerozprával. Vedel povedať iba jednoduchú vetu: ‚Teta Agi’.”
Nasledujúca situácia: Marek – chlapec s ťažkým zdravotným postihnutím s poruchou zraku, odvrhnutý matkou, ktorá neprejavuje záujem. Podmienky na výchovu dieťaťa neboli dostačujúce, matka pochádza z málopodnetného prostredia okresu Michalovce. Marek má ešte troch súrodencov, ktorí sú umiestnení v detskom domove.
Postupne sa Marek za pomoci opatrovateliek začal učiť rozprávať, chodiť. Bolo to náročné obdobie, ale dnes s hrdosťou môžeme zhodnotiť, že všetko má v živote zmysel. Pomoc a podpora, láska, ochota obetovať sa, dať kúsok zo seba dieťaťu, ktoré malo obrovskú chuť žiť.
Marek sa naučil rozprávať, nastúpil do školy, 5 rokov navštevoval elokovanú triedu, ktorá bola zriadená v zariadení „DOMOVA” pre školopovinné deti. Naučil sa písať veľkými písmenami, čítať, rozoznávať farby, pomenovávať obrázky. Mal šťastie na skvelú pani učiteľku Bohumilu, vďaka ktorej sa dnes dokáže okrem mnohých iných vecí naučiť akýkoľvek dlhý text básne. Je výrečný a napriek svojim obmedzeniam – zrakovému hendikepu, kvadruparéze pravej strany – veľmi šikovný. Texty sa učí pomocou sluchu. Dokáže si zapamätať predčítaný text. Vie si veľmi rýchlo získať pozornosť ľudí.
Marek so svojimi spolužiačkami Luciou a Erikou od roku 2014 navštevujú Spojenú školu internátnu v Humennom – Špeciálnu základnú školu s materskou školou pre žiakov s telesným postihnutím. Počas týždňa Marek býva na školskom internáte, ktorý sa nachádza priamo v budove školy. Má veľa nových priateľov. V školskom roku 2015/2016 je žiakom deviateho ročníka variantu B pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia. Socializácia, nadviazanie nových priateľstiev je jeho cestou k postupnému osamostatneniu a zapojeniu sa do bežného spôsobu života.
Marek sa od roku 2009 pravidelne zúčastňuje na súťaži v prednese poézie a prózy, ktorá sa koná v Prešove pod názvom „Gaňov literárny Prešov”, na ktorej vždy uspeje ako jeden z najlepších. Úspechom je aj 1. miesto v školskom kole recitačnej súťaže „Mám básničku na jazýčku”, II. kategória. Na stene jeho izby, v ktorej býva spolu s ďalšími dvoma kamarátmi, sú diplomy a ocenenia jeho úspechov. Marek je na ne veľmi hrdý. „Poďte sa pozrieť, to všetko som vyhral ja, toto je moja izba a mám aj počítač, na ktorom sa učím pracovať, hrám hry a počúvam moju obľúbenú speváčku Jadranku,” dodáva Marek.
Dnes má Marek 14 rokov. Vďaka individuálnemu plánovaniu a jeho opore v zákone dnes veríme, že Markov život bude o pár rokov samostatnejší, zmysluplnejší a v neposlednom rade približujúci sa životu obyčajných ľudí. Poctivo sa v rámci individuálneho plánovania spolu so zamestnancami učí pracovať na počítači – ovládať jednoduché úkony, ako zapnúť a vypnúť PC, pracovať s myškou, zahrať si počítačovú hru i popočúvať pesničky podľa vlastného výberu. Aj napriek zrakovému obmedzeniu – krátkozrakosti – je Marek odhodlaný na sebe pracovať a pripravovať sa na zmysluplnú prácu. „Chcem mať svoju vlastnú izbu, bývať s kamarátmi,” s úsmevom na tvári hovorí Marek.

[widgetkit id=189]