O Eve

Eva je mladá žena rómskeho pôvodu s kučeravými vlasmi havranej farby. Na Eve na prvý pohľad nie je badateľné žiadne postihnutie. Hneď po narodení ju matka nechala v pôrodnici. Odtiaľ putovala do dojčenského ústavu. Do rodinného prostredia sa nedostala, rodičia o Evu nejavili záujem. Školskú dochádzku absolvovala v internátnej osobitnej škole. Vzdelávanie pre neustále výtržnosti voči pedagógom a spolužiakom nedokončila. Ako 11-ročná bola umiestnená do ústavnej starostlivosti.Do ústavu prišla v sprievode sociálnej pracovníčky. Tento deň sa jej vryl do spomienok. Previedli ju ústavom. Nechápala, čo sa deje, veď bola ešte dieťa s diagnózou mentálna retardácia. Všetko na ňu pôsobilo desivo, bola sklamaná. Veľa postelí v jednej spálni, veľa detí v jednej miestnosti. Zrazu nepatrila nikam. Túžila sa vrátiť späť do školy, čo už nebolo možné. Bolo pre ňu ťažké adaptovať sa v novom, neznámom prostredí. Postupom času si našla kamarátov, postupne si zvykala na nové prostredie, nových ľudí. Začala navštevovať výchovnú skupinu, kde pokračovala vo vzdelávaní.

Má bohaté záujmy od ručných prác až po ťažké manuálne práce. Našla zmysel v práci v ergoterapeutických dielňach. Zaujali ju rôzne aktivity, ako šitie, háčkovanie, tkanie kobercov, pletenie z papiera, fascinuje ju batikovanie tričiek. S vlastnoručne batikovanými tričkami sa prezentovala širokej verejnosti na výstavách, ale aj v médiách. Eva sa tak zdokonaľuje v zručnostiach, pri ktorých si overuje svoje schopnosti a osvojuje pracovné návyky. Dnes už má svojich dvoch kamarátov v podporovanom bývaní. Veľmi rada ich navštevuje, teší sa, ak jej dovolia pomôcť pri príprave raňajok alebo večere. Veľmi ju baví varenie. Do rodiny sa vrátiť nechce. Bola doma na návšteve už viackrát. Nepáčilo sa jej tam, lebo žijú v biednych podmienkach. Nedokázala by žiť v takom prostredí, je zvyknutá na iný životný štandard. Zvláda bežné veci, ako je upratanie si izby, hygiena, učí sa hospodáriť so svojimi peniazmi, vlastní bankomatovú kartu, ktorú už vie používať. Je presvedčená, že takýto progres by sa jej dosiahnuť v rodine nepodarilo.

Eva s nadšením rozpráva, ako chodí pomáhať do práčovne, aká je užitočná a nápomocná. Váži si ľudí v obci, ktorí jej dodávajú pocit dôležitosti tým, že potrebujú jej pomoc pri prácach okolo domu. Tak ako každý človek, je šťastná, že má čo ponúknuť. Netúži po hmotných veciach. Túži po tom, aby mohla žiť so svojimi blízkymi priateľmi v malom domčeku, mať prácu, starosti bežného života, okolo seba dobrých ľudí a rozhodovať sama za seba. Plnohodnotne sa začleniť do spoločnosti.

[widgetkit id=186]